Mama má v očiach nezábudky, na lícach beláska.
Keď mi je clivo, povie: „Poď, mamička si ťa poláska.“
A dych má ako harmanček, čo kvitne na lúkach.
Keď ublížim si, povie: „Poď, mamička ti to pofúka.“
Nadídu mrazy, prituhne a vietor kopí záveje.
Už pri dverách ma čaká: „Poď, mamička si ťa zohreje.“
I v strachu iba ku nej bežím, na perách joj! a beda!
Otvorí náruč, povie: „Poď, mamička si ťa nedá.“